Závodné auto na cesty. To je slovné spojenie, ktoré mnohokrát počujeme v reklamách na sériové športové automobily. Existuje avšak niekoľko výnimiek. Na tohtoročnom Concorso d’Eleganza Villa d’Este sa prvýkrát predstavilo zrekonštruované, ozajstné pretekárske vozidlo Nissan R390 GT-1 Le Mans, ktorého majiteľom je Érik Comas, a ktoré je navyše registrované do bežnej premávky.

Érik bol pilotom Formuly 1 v rokoch 1991 až 1994. Po ukončení kariéry v F1 išiel do Japonska, kde jazdil s fabrickým tímom Nissan v upravenom Skyline GT-R od Nisma. V rokoch 1997 a 1998 s Nissanom pretekal aj v Le Mans, no na rozdiel od iných pilotov, Érik pomáhal vyvíjať R390 GT-1 už od samotného začiatku. Jeho oddanosť tomuto autu odvtedy ale vôbec neupadla.

Začiatkom 90. rokov sa zo závodných áut stávali autá, ktoré bolo možné po pretekoch stretnúť na ulici. To prosperovalo v oboch smeroch, fanúšikovia boli bližšie k týmto tvarom a zároveň rástla i marketingová hodnota pretekov GT. Hodnota rástla tak rýchlo, že pritiahla záujem mnohých závodných programov podporovaných továrňami. V prvej polovici dekády začali prenikať do rôznych šampionátov, ktoré boli v podstate vyrobené pre súkromné ​​tímy. Po roku 1993 keď sa zrušila skupina C mali tímy veľa peňazí, ktoré investovali opäť do športových programov. Zvýšila sa rýchlosť vývoja a v roku 1998 trieda GT1 pozostávala len z profesionálnych tímov. Súťažiace autá spojili bariéru medzi autami GT a čistými prototypmi. V tom roku sa do najvyššej triedy pretekov 24 hodín Le Mans prihlásilo celkovo 17 automobilov z továrenských tímov. Ako spomína Érik: „V tých rokoch boli preteky prototypov GT1 ako skupina B v rely.“

Nissan R390 GT-1 spoznali milióny ľudí z videohier Gran Turismo, no nikdy nezískal takú slávu ako „veľká trojka“ – McLaren, Porsche a Mercedes-Benz, pretože pretekárske vozidlo Nissanu s motorom v strede sa zúčastnilo iba na niekoľkých podujatiach v dvoch sezónach. V sezóne v 1996 Porsche na trať prinieslo 911 GT1, ktoré nebolo len odvodené závodné auto z existujúceho cestovného vozu. 911 GT1 mala základy v 962 zo zrušenej skupiny C. Tým sa všetkým športovým autám ako Nissan Skyline GT-R spočítali dni. Nissan sa spojil s britským tímom TWR a pustili sa do vývoja nového auta. TWR vyvinulo karbónový monokok na základe modelu Jaguar XJR-15, ktorý bol úzko prepojený s bývalými automobilmi Jaguar skupiny C, na ktorých sa TWR podieľalo. Kokpit a horné prvky karosérie zostali pre R390 rovnaké, zatiaľ čo podvozok a najmä dizajn zavesenia (dvojité priečne ramená vpredu a vzadu) boli pre Nissan nové. 3,5-litrový motor V8 s dvoma turbodúchadlami má tiež svoje korene v pretekoch skupiny C, pričom motor VRH35Z debutoval pred rokmi v Nissane R89C.

R390 zažil svoj impozantný debut v Le Mans na predkvalifikačnom podujatí 4. mája v roku 1997, pričom vozidlo, ktoré riadili Martin Brundle a Jörg Müller, bolo najrýchlejšie na štartovom rošte; 0,647 sekundy pred víťazným Porsche WSC-95 z predchádzajúceho roka a o niečo viac ako 1,5 sekundy rýchlejšie ako najrýchlejšie továrenské Porsche 911 GT1. Možno bolo toto tempo až príliš pôsobivé… Po pretekoch asociácia A.C.O začala skúmať R390. Z verdiktu vyplýva, že pretekárskej verzii chýbal 100-litrový úložný priestor na rozdiel od cestnej verzie. Nissan a TWR tak boli donútení prerobiť zadnú časť vozidla. Najväčšou zmenou bolo prerobenie výfukového potrubia, ktoré už nekončilo vzadu ale na boku auta. To však R390 spomalilo o dve sekundy na kolo. Nissan tiež začal mať problémy s chladením prevodovky. V konečnom výsledku sa Nissan po dvoch výmenách prevodovky umiestnil na 12. mieste.

Hneď po horkosladkom cieli Le Mans tím v auguste 1997 začal s rozsiahlymi testami v aerodynamickom tuneli, ktoré rýchlo odhalili, že karoséria s dlhým chvostom by zlepšila maximálnu rýchlosť a stabilitu pri vysokých rýchlostiach, ale čo je dôležitejšie, zabezpečila lepšie chladenie prevodovky. A tak sa zrodil model R390 GT-1 v roku 1998. Náklady sa však stále zvyšovali a v ďalšej sezóne bol Mercedes-Benz jediným tímom, ktorý sa zúčastnil všetkých pretekov, čo viedlo organizáciu FIA k zrušeniu skupiny. Nissan začal vyvíjať auto LMP pre novú triedu prototypov Le Mans, ktoré by nahradilo GT1, a R390 bol následne ponechaný v pamäti.

Na auto sa však úplne nezabudlo. Érikova dohoda s Nissanom bola taká, že za dva roky jeho jazdenia pre tím dostane zaplatené vo forme cestného legálneho Nissanu R390. Ale keďže Nissan po ukončení pretekárskeho programu zrušil všetky objednávky na superauto za milión dolárov, Érikovo auto nebolo nikdy vyrobené. Nissan postavil iba jednu cestnú verziu R390, ktorá je teraz vo firemnom múzeu. Érik sa však nevzdal svojho sna jazdiť na svojom špeciáli Nissan po verejných cestách, a tak okamžite využil príležitosť, keď dostal šancu kúpiť si jednu zo siedmich pretekárskych verzií. Výherný R390 s číslom 32 nebol napredaj, čísla 31 a 33 Nissan upravil ako dvojmiestny okruhový taxík, čím ich originalitu zničil. Érikovi tak ostalo auto s číslom 30, ktoré bolo postavené ako posledné a umiestnilo sa na 5. mieste v Le Mans v roku 1998. Spoločnosť Andrea Chiavenuto sa postaralo o perfektnú renováciu auta. Hoci mala R390 najazdené len 5000 kilometrov aj to boli takmer všetky ostré, renovácia aj tak zabrala celé dva roky.

A čo sa robí so závodným autom na značkách? Érikov plán je jasný. Na 100. preteky 24 hodín Le Mans má v pláne prísť s Nissanom po svojich, po diaľniciach a okresných cestách. Takže ak tiež plánujete cestovať autom do Francúzka na preteky Le Mans, dávajte pozor, vo svojich spätných zrkadlách možno zazriete tento unikátny Nissan R390 GT-1.

text: M.Lábaj, foto: Máté Boér - petrolicious.com